Od Thomasa sme si tento týždeň našli správu, napísal nový príbeh. Z obdobia, kedy si myslel, že má talent na bicie. Niežeby nemal!
Ked som mal 15, zacal som hrat na bicie. Kupil som si sadu AMATI, na ktorej sa hadam hral este marsh pocas druhej svetovej, stala ma 3000 SK a asi mesacne hadzanie sa o zem pred mojimi rodicmi, ktori v “triskani do bubnoch” videli skor pokus o ich pomale vystahovanie sa ako realny zaujem o umenie.
Anyway, stalo sa to, ze sa mi rozbil rytmicky bubon (snare drum, rytmicak, premierka, alebo ako to volaju znalci, toten buben, co pri nom oci klipkaju a bruni). Najblizsie hudobniny boli v Kosiciach, volali sa MADA, a vidiac “entuziazmus” predavacov by som tam doplnil aj FAKA. Prisli sme s bratom do predajne, kde sa o nas nikto nezaujimal, a hned som uvidel krasny rytmicky bubon v komisnom predaji (tzn. Pouzity). Cena: 3000 SK, co znamenalo dvojnasobne zvysenie hodnoty mojej sady AMATI, ktoru som po urcitych peripetiach premenoval na drAMATIc. Prisiel som domov, a po opat uspesnom hadzani sa o zem, tentokrat sprevadzanym aj recami o zmarenom mladom talente, sa mi podarilo vykolektovat potrebne prostriedky, skladali sa babka, dedko, nasi a mozno aj polka dediny (nieco ako Kickstarter Verzia 0.1).
Po dvoch tyzdnoch som prisiel do predajne, po 15 minutach buchania po roznych castiach bicich sad som konecne dokazal uputat predavaca:
“Mal by som zaujem o tento bubon”
“sorry, chlapce, ale je rezervovany…”
Tot som ostal ako v soku, krciac 3 tisicky v mojich rukach. Vysiel som pred predajnu a zapalil si…a potom este jednu…. V tom som si pomyslel: “tak ja sa tu drbem, ponizeny zobronenim o prachy od celej svojej rodiny a nejaky Indian si tu robi rezervacie???”
Vosiel som opat do predajne, ako keby som tam nikdy nebol, a vybral som sa za druhym ignore predavacom so slovami: ”zdravim, mam tu rezervaciu na rytmicak, nech sa paci, tu su peniaze..” Ked uvidel 3 baby v mojich rukach, az sa zabudol spytat na ake meno to bolo, len sa ma spytal, ci mi to ma dat do krabice. Tak ja, odchadzajuc z predajne s rytmicakom pod pazuchou som sa pozrel na toho predavaca, ktory som mnou komunikoval prvy, a jeho pohlad aka pohlad bagra na tvrdu hlinu bol jednoducho na nezaplatenie.
Tento pribeh nie je mozno branicotrhac, ale chcel by som chcel povedat, nikdy sa netreba vzdavat, treba byt presvedcivy as fuck, a nedat sa odbit na prvykrat (preto jehovisti este stale funguju).
