Najkrajšie a najvtipnejšie príbehy píše sám život. To je staré známe. Potvrdzuje to aj tento príbeh od poslucháčky Svetlany:
„Už dlhšie som vám chcela poslať aj dva fajné zážitky z bratislavskej MHD, ktoré sa stali mojej najstaršej sestre a mne počas našich vysokoškolských štúdií v BA, a ktoré potvrdzujú, že gentlemani ešte nevymreli.“
Ono, človek by si povedal, že keď sa to stalo jednej, pohoda, veď to sa stáva... Ale keď sa to o pár rokov prihodilo aj druhej (teda mne), len trošku v pikantnejšom podaní, tu už človek začne váhať, či to nie je genetická predispozícia.
Ale k veci...
Sestra išla v buse č. 39, smer intráky. Bus narvatý ako nikdy. Podľa jej slov, stála na špičke jednej nohy a malíčkom jednej ruky zavesená o kúsok voľnej tyče (neviem ako sa odborne nazýva tá vec, ktorej sa treba držať) sa snažila udržať rovnováhu...
Pri prvej zákrute (ktorú samozrejme šofér vyberal v plnej rýchlosti) ju decentne hodilo do mladíka, ktorý spokojne sedel vedľa nej. Ospravedlnila sa pohľadom. Mladík sa usmial. Pri ďalších dvoch zákrutách sa scenár opakoval. To sa už sestra verbálne ospravedlnila. Mladík sa tváril, že chápe, že všetko je ok...
Pri brzdení na najbližšej zastávke sestru posadilo mladíkovi na kolená. Ona sa rýchlo postavila a zopakovala svoje ospravedlnenia, vážne ju to mrzelo. Na ďalších (tuším troch) zastávkach malo brzdenie šoféra rovnaký koniec - sestra skončila posadená mladíkovi na kolenách. To už mladý muž nevydržal a reagoval slovami: "Slečna, a nechceli by ste radšej zostať sedieť? Pokojne, mne to neprekáža."
O cca 7 rokov neskôr...
Idem z Kollárka trolejbusom na autobusovú stanicu. Pri nohách som mala položenú cestovnú tašku napchatú učebnicami matematiky. Tá taška vážila asi tonu. Poctivo sa držím zariadenia, ktorého sa v MHD treba držať. Vedľa mňa sa rovnako poctivo drží mladší pán.
Prvá zákruta - jemne sa ťukneme ramenami. Druhá zákruta, dotyk bok o bok. Žmurkneme na seba, že ok. Trolejbus brzdí na zastávke, mňa samozrejme hodí do "kolegu", za čo sa ospravedlním už aj ja slovne (som predsa rovnako slušne vychovaná ako moja sestra). On ospravedlnenie s úsmevom prijíma...
A konečne, posledná zastávka.
Trolejbus je ešte v pohybe, keď sa zohnem po cestovnú tašku (no lebo to určite dobre poznáte, že pri vystupovaní v bratislavskej MHD sa treba riadiť heslom "Vždy pripravený!", keďže šoféri sa riadia heslom "Nezastavujem, máme spoždění!"). A toto bol môj osudový omyl.
V momente, keď som tašku odlepila od zeme, trolejbus prudko zabrzdil a ja, držiac sa iba vlastnej cestovnej tašky, som to nedala... Tá taška ma prevážila, podlomili sa mi kolená a v pokľaku som skončila tvárou zaborená do "kolegovho" rozkroku!!! Absolútne v šoku som sa začala ospravedlňovať a pokúšala som sa postaviť. Ale samozrejme, trolejbus sa znova pohol (lebo nestál ešte na zastávke, on predtým brzdil iba pred priechodom pre chodcov) a ja som opäť svoju tvár zaborila do toho istého miesta toho istého mladého pána. Strašne som sa začala ospravedlňovať, na čo mladý pán s úsmevom od ucha k uchu odvetil: "Slečna, pokojne tak zostaňte, mne to neprekáža!"
Čo dodať? Snáď len toľko, že to proste nevymyslíš, to je život! A že so sestrou pozdravujeme dotyčných pánov.
