Niekoľko mesiacov som chcela ísť s Mišom a Bohuškom na nejaký výlet - alebo niekam, jednoducho, aby sa to dalo nazvať "rodinným výletom". Lenže vždy mi to prekazili Mišove zuby, horúčky, sra*ky a iné nemilé veci.

17. máj som mala červeným zakrúžkovaný v kalendári - Bohuško mal celý deň voľno, tak sme mohli niekam vybehnúť. Pre istotu som ale nebalila večer dopredu ruksak, ani som sa na to príliš nenamotávala, lebo naozaj som čakala, čo na mňa ráno Mišo vytiahne. A nevytiahol nič. Až mi to bolo podozrivé.  Ešte aj slnko svietilo! Na prvý pokus sme nechceli ísť niekam ďaleko, tak sme vybehli len do bratislavskej zoo. (Áno, sú aj krajšie miesta na výlet, viem, ale v tom šoku, že naozaj môžeme konečne niekam vybehnúť, nám nič lepšie nenapadlo).
Mišo cestu do zoo v aute prespal, čo bolo úplne super. Akurát už z diaľky sme videli, že priamo nad zoo sú hnusné mraky. Všade inde ale svietilo slnko. Chvíľu sme ešte sedeli v aute, či to riskneme, alebo sa rovno otočíme domov. Riskli sme. 

Výhoda: v celej zoo nás bolo asi 7
Nevýhoda: hneď pri vstupe do zoo začalo pršať.
Výhoda: rovno sme si sadli do bufetu pod slnečníky a dali si kávu (Mišo čaj)
Nevýhoda: Bohušovi buchla minerálka v ruke, takže bol mokrý on aj Mišo

Matka je ale vždy pripravená a v ruksaku má aj náhradné oblečenie. Pre dieťa. Frajer ostal mokrý. Prestalo pršať a tak že hurá pozerať sa na tie chúdence apatické zvieratá. Polovica z nich aj tak spala, takže Mišo si ich ani nevšimol. A tváril sa unudenejšie, než tie zvieratá.

Jediný náznak emócie sa objavil pri pohľade na medveďa - bol veľký, bol blízko, hýbal sa.
Opäť začalo pršať, opäť pod slnečníkmi... Vyzerali sme ako mešuge rodina. Bohuško v pohode, Mišo mal na háku a premotivovaná mama šťastná, že sa koná "rodinný výlet".
Radosť ma prešla vo chvíli, keď som uvidela koňa v kostýme zebry na zvaleného na zemi. Ak niekto tuší, o čom bol tento maskovací manéver, nech mi napíše, lebo doteraz ma z toho pohľadu bolí srdce.

No nič. Mišovi tento dvojhodinový výlet neurobil ani najmenšiu radosť. Ba, na chvíľu áno, keď som mu dala do ruky rožok, vtedy mal naozaj radosť v očiach.
A tak sa pýtam, má 10 mesiacov, je na návštevu zoo ešte malý, alebo je len bohapusto nevďačný?
Zato ja som mu šťastná prešťastná kúpila trápnu pamätnú mincu a vstupné lístky zo zoo mu nalepím do albumu ako náš prvý rodinný výlet.
No a čo, že jemu sa nepáčil. Fotky mu radšej neukážem.